Edit Content
Hudobné kurzy Brass Music Academy
Saxofón je jednoplátkový drevený dychový nástroj vyrábaný prevažne z mosadzného plechu (profesionálne modely tiež zo striebra).
Používa sa predovšetkým v jazzu (ako sólový nástroj aj ako súčasť jazzových komorných súborov či orchestrov) a v čoraz väčšej miere aj v klasickej hudbe.
Pôvodným zámerom však bolo vytvoriť nástroj vhodný pre dychové a vojenské orchestre.
Do rodiny drevených dychových nástrojov patrí kvôli svojej stavbe a spôsobu akým sa na neho hrá. Už od začiatku boli saxofóny konštruované výhradne z kovu.
Saxofón vynašiel okolo roku 1840 belgický nástrojár, flautista a klarinetista Adolphe Sax. Hoci saxofóny hneď v niekoľkých veľkostiach skonštruoval už na začiatku 40. rokov 19. storočia, nástroj mu bol patentovaný až 28. júna 1846, a to na 15 rokov. Nástroj bol prvýkrát predstavený verejnosti na výstave v Bruseli v roku 1841. Išlo o basový saxofón ladený v C. Sax tiež na začiatku 40. rokov poriadal súkromné výstavy pre parížskej hudobníkov. Jeho pôvodným zámerom bolo vytvoriť 14 typov saxofónov, realizované boli len niektoré.
Nie je známe, čo inšpirovalo Saxe k vytvoreniu saxofónu, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa pokúsil nasadiť klarinetové babku na ofikleidu, čo vytvorí nástroj sa saxofonovým zvukom. Sax okrem iných nástrojov konštruoval na konci tridsiatych rokov i ofikleidy.
Saxovým zámerom, jasne určených v jeho spisoch, bolo skonštruovať celkom nový dychový nástroj, ktorý by znel dobre v nízkych polohách a ktorý by kombinoval dobrú ovládateľnosť drevených nástrojov s masívnym a razantným tónom žesťových nástrojov. Sax navrhol celkovo 14 typov saxofónov, ale niektoré neboli dodnes skonštruované.
Nástroj bol pôvodne navrhnutý pre potreby klasických symfonických orchestrov, skladatelia ho ale dlhú dobu prakticky ignorovali; v menšej miere sa presadil len u vojenských kapiel. Masovo sa rozšíril až od nástupu jazzu na prelome 19. a 20. storočia. Saxofón je svojimi zvukovými vlastnosťami pre tento žáner ďaleko vhodnejšie než pre potreby vážnej hudby.
Počas platnosti patentu (1846 – 1866) nesmel byť nástroj vyrábaný ani upravovaný nikde inde ako v Saxová továrni, avšak tento aj Saxová početné ďalšie patenty boli neustále porušované jeho súperi. Po vypršaní platnosti patentu v roku 1866 predstavilo mnoho rôznych výrobcov svoje modely v rôznych úpravách.
Saxofón je jednoplátkový nástroj (rovnako ako klarinet), trubicu má ale kónicku, preto sa jeho akustické vlastnosti blíži skôr Hobo (klarinet má trubicu valcovitého tvaru). Väčšina saxofónov má zahnutú trubicu skôr z praktických dôvodov (zníži sa tým dĺžka nástroja), na zvukové vlastnosti má tento prvok len malý vplyv. Saxofón přefukuje do oktávy (rovnako ako hoboj), zatiaľ čo klarinet přefukuje do duodecimy. Hmatový systém je Boehmův, rovnako ako u klarinetu alebo priečne flauty. Hmaty sa však líšia.
Takmer všetky saxofóny sú vyrábané z mosadze. Následne sa nástroj nalakuje alebo pokovom (striebrom či zlatom), čím zníži výskyt korózii a zlepší sa jeho zvukové vlastnosti. V súčasnosti sú obľúbené tiež laky, ktoré novému saxofónu prepožičiavajú starý a ošumelá vzhľad či rôzne farebné kombinácie. Tie však ovplyvňujú zvuk skôr negatívne.
Rovnako ako v prípade klarinetu má saxofón plátok pripevnený na babku, každý typ saxofónu používa inú veľkosť hubice, ligatúry i plátku. Väčšina hráčov používa tradičné plátky z TRST rákosovité (Arundo donax), existujú však aj syntetické varianty, ktoré sa vyznačujú vyššou trvanlivosťou a odolnosťou, za to neposkytujú rovnaké zvukové vlastnosti.
Približný rozsah saxofónu je asi dve a pol oktávy. Všetky tóny nad túto hranicu sú súčasťou přefukovaného registra. K zmene tónov dochádza vďaka dômyselnému systému otvorov a klapiek – saxofón má medzi 21 a 23 klapkami. Po stlačení klapky dochádza k otvoreniu alebo uzavretiu jedného či viacerých otvorov. Počet klapiek záleží na tom, či má nástroj klapku pre Fis³, G³ a malé a. Fis klapka začala byť od roku 1970 bežnou súčasťou nástrojov pre pokročilých hráčov a profesionálov, zatiaľ čo G klapku môžeme nájsť len na niekoľkých moderných sopránsaxofonech. Niekoľko modelov barytonsaxofonů má prídavný otvor a klapku pre malé a.
Takmer všetky saxofóny sú vyrobené z mosadze – nie sú však radené medzi plechové nástroje, ale medzi drevené dychové nástroje, pretože zaradenie nie je v tomto prípade podmienené materiálom, ale spôsobom tvorby tónu.
Výrobcovia skúšali aj iné materiály, s rôznym percentom úspechu. V päťdesiatych rokoch napríklad spoločnosť Grafton vyrobila saxofóny z plastu. Niekoľko spoločností, medzi nimi napr. Yanagisawa, vyrobilo niekoľko saxofónov z bronzu, vďaka ktorému má vraj nástroj plnšie tón. Niektorí výrobcovia robia esá saxofónov alebo celé nástroje z mincového striebra.
Býva používané tiež niklové striebro, z ktorého vyrábajú nástroje napr. Selmer, Yanagisawa, P. Mauriat či Keilwerth. Pre niekoho majú tieto nástroje jasnejší a silnejší zvuk.
Povrchová úprava
Keď je nástroj hotový, aplikuje výrobca na holú mosadz slabý náter. Lak alebo pokovanie (striebro, zlato) slúži na ochranu medi pred koróziou a navyše dotvára atraktívny výzor nástroja. Počas rokov bolo používané mnoho rôznych druhov a farieb povrchovej úpravy.
Saxofónová hubica je podobná hubice klarinetu. Vyrába sa z mnohých rôznych materiálov, najčastejšie však z ebonitu, plastu alebo kovu. Menej bežnými materiálmi sú napríklad sklo, drevo, krištáľ alebo dokonca kosť. Kovové hubice majú jasnejší a ostrejší tón ako bežné hubice vyrábané z ebonitu. Niektorí saxofonisti sa domnievajú, že plastové hubice netvoria dobrý tón. Iní tvrdia, že na materiáli hubičky nezáleží a na tón majú vplyv skôr fyzické proporcie jedinca. Ďalšie názory hovoria, že pre farbu tónu nie je rozhodujúce materiál náustky, ale jej tvar a prevedenie.
K hre na saxofón je potreba plátok. Saxofónový plátok je podobný ako plátok, ktorý sa používa na klarinet, je však širší. Každý typ saxofónu (alt, tenor, …) má plátok inak veľký. Plátky sú bežne dostupné v rôznych štýloch, tvrdosti a tiež od rôznych výrobcov. Každý hráč skúša plátky rôzne silné, aby zistil, ktorá tvrdosť je pre jeho ústa a štýl hry najvhodnejšie. Tvrdosť plátkov je v rozmedzí od 1 (mäkké) do 5 (tvrdé). Stupnica nie je štandardizovaná; preto je napríklad plátok značky Rico o tvrdosti 3 mäkšie ako rovnako tvrdý plátok značky Vandoren.
Každá rodina sa skladá zo siedmich základných nástrojov.
názov | typ | |
---|---|---|
ladenie v tónine | ||
orchestrálne | vojenské | |
sopranissimový, novinka |
C | soprillo, B |
sopraninový | F | Es, sopraninosaxofon |
sopránový | sopránový in C | sopránsaxofon in B, běžný |
altový | altový in F (mezzosopránový in F) |
altsaxofon Es, běžný |
tenorový | tenorsaxofon in C, C-melody saxophone |
tenorsaxofon B, běžný |
barytonový | F | barytonsaxofon Es, běžný |
basový | C | B |
kontrabasový | F | Es |
subkontrabasový, nikdy nerealizováný |
C | B |
Sax tiež plánoval postaviť subkontrabasový (bourdonový) saxofón, ale k jeho realizácii nikdy nedošlo.
V nedávnej dobe bol postavený sopranissimový saxofón (Sax ho nenavrhoval z dôvodov veľkých technických ťažkostí pri stavbe). Dostal prezývku Soprillo, je ladený in B a znie o kvintu vyššie než sopraninová saxofón.
Ladenie sa strieda, ako napr. V orchestrálnej rodine:
Zápis pre všetky saxofóny je v husľovom kľúči. Štandardný rozsah je od (malého) b po f³ alebo fis³. Znejúce rozsah je u každého saxofónu iný.
V súčasnosti sa používajú takmer výhradne “vojenské” typy, najmä sopránový (in B), Altové (in Es), tenorový (in B) a barytonový (in Es).
Jediný nástroj z orchestrálne rodiny, ktorý dosiahol väčší popularity, bol tenorsaxofón in C (v angličtine C-melody tenor saxophone), používal sa najmä v 20. a 30. rokoch 20. storočia.
Tóny, ktoré sú vyššie než F³, sa pri všetkých saxofónov považujú za súčasť altissimového registra a sú tvorené špeciálnym ukrutnosťou a hmaty. Sám Sax majstrovsky ovládal túto techniku.
V polovici dvadsiateho storočia sa niektorí hráči odmietali naučiť hrať v altissimovém registri. V mnohých článkoch, ktoré boli napísané v tomto období, sa hovorí o používaní altissimových tónov ako o akrobatických kúskoch, ktoré falšujú alebo využívajú zlý prstoklad. Na altissimovém registri však nie je nič falošného. Rovnako ako u ostatných drevených dychových nástrojov, hráč iba využíva harmonických kmitov, aby tak rozšíril rozsah nástroja. U saxofónu však vyžaduje zvládnutie týchto kmitov oveľa väčšie úsilie než u iných drevených dychových nástrojov.
Takmer všetky saxofóny sú transponujú nástroje. Sopraninová, Altové a barytonový sú ladené v Es, zatiaľ čo sopránový, tenorový a basový v Bb. Keďže všetky nástroje používajú rovnaké usporiadanie klapiek a prstoklad pre vytvorenie tónov, nie je pre schopného hráčov veľký problém prejsť z jednej veľkosti saxofónu na inú. Ak hrá saxofonista písané C na altsaxofon, znie Es (sexta dole). Ak hrá ovšem hráč písané C na tenorsaxofón, znie Bb (Nona dole). Barytonsaxofon hrá o oktávu nižšie ako altsaxofon a sopránový saxofón znie o oktávu vyššie než tenorový.
Pretože barytonový a Altové saxofón sú ladené v Es, môžu hráči hrať z partiu písaného v basovom kľúči, ak ho budú čítať ako husľový a pridajú si tri krížiky v predznamenanie. Táto metóda, substitúcia kľúčov, umožňuje barytonsaxofonistovi (alebo akémukoľvek inému hráčovi, ktorý hrá na nástroj ladený v Es) hrať z partov písaných pre fagot, tubu, pozauna alebo kontrabas. To môže byť užitočné postráda ak kapela alebo orchester jeden zo spomínaných nástrojov.
Väčšina barytonsaxofonů vyrobených po roku 1980 má prídavnú klapku pre malé A (koncertné C), avšak predtým vyrobené barytonový saxofóny a ostatné typy saxofónov túto klapku nemajú (s výnimkou niektorých bassaxofonů a niekoľkých výnimočných altsaxofonů vyrobených spoločnosťou Selmer). Skladatelia píšuci pre barytonsaxofon, ktorí vyžadujú malé a, by si mali byť vedomí toho, že veľa hráčov nebude môcť túto nôtu z dôvodu absencie požadovanej klapky zahrať.
Najdlhšie sú saxofóny využívané v dychových súboroch, už krátko po svojom uvedení ich začala používať francúzska armáda. Saxofón kombinuje výhody drevených nástrojov (ľahkú ovládateľnosť ako pri hre, tak za chôdze) a prierazný tón žesťových nástrojov; na účely najmä vojenských kapiel je teda veľmi vhodný.
Kvôli svojim zvukovým vlastnostiam sa v klasickej hudbe nikdy vo väčšom meradle nepresadil. Pre tieto účely je jeho tón príliš robustné a ostrý. Napriek tomu existuje niekoľko koncertov pre sólový saxofón a orchester.
Jazz je bez saxofónu takmer nemysliteľný – úplná väčšina jazzových súborov obsahuje tento nástroj, buď ako sólový alebo sprievodný.
Veľmi časté je zoskupenie saxofónov do malých súborov, ich zvuk veľmi dobre splýva. Obľúbený je saxofónový kvartet – sopránový, Altové, tenorový a barytonový, miesto sopránovému sa niekedy používa altsaxofon. Väčším komorným hudobným telesom je saxofónový orchester, najčastejšie zložený z 12 nástrojov (pričom obsadenie sa môže meniť): sopraninová, dva sopránovej, tri altové, tri tenorové, dvaja barytonový a jeden basový saxofón.
Typická saxofónová sekcie v big bandu sa skladá z 2-6 altsaxofonů, 1-3 tenorsaxofón a jedného barytonsaxofonu. Sopránsaxofon sa používa väčšinou len na sólovej hre, popr. v komorných saxofonových súboroch.
Medzi najznámejšie výrobca saxofónov patrí Buffet Crampon, Cannonball, Julius Keilwerth, Leblanc, P. Mauriat, Roland, Selmer, Yamaha a Yanagisava. V Českej republike je popredným výrobcom Amati Kraslice.
Za tradičný výrobca sú považované firmy Keilwerth, Selmer, Yamaha a Yanagisava, ktorí niekedy bývajú označovaní termínom “Veľká štvorka”.
Mnoho ľudí sa domnieva, že štát sa schopným saxofonistom je pomerne jednoduché, a to hlavne v prípade prechádzame chcete z iného dreveného dychového nástroja, ale väčšinou je potreba značné množstvo práce, aby bol človek schopný vytvoriť príjemný tón a dokonalú techniku.
Technika hry na saxofón je závislá na štýle, ktorému sa chce hráč venovať (klasika, jazz, rock, funky, atď.), A tiež na tóne, ktorý chce daný hráč byť schopný vytvoriť.
Nátlač sa väčšinou tvorí tak, že hráč má babku vloženú v ústach nie viac ako do polovice (asi 1cm). Spodnú peru je podopretý spodnými zubami a dotýka sa plátku. Vrchný zuby ľahko tlačí z vrchu na babku a tým stabilizujú herné pozíciu. Horná pera slúži na utesnenie a zabraňuje úniku vzduchu. Saxofónový nátlačok sa prirovnáva sa k pískanie.
Saxofónové vibrato je podobné smyčcovému alebo vokálnemu vibrato. Rozdiel je len v tom, že vibrácie sú tvorené za pomoci čeľuste namiesto prstov alebo bránice. Pohyb čeľuste si môžeme simulovať vyslovením slabík “wa-wa-wa” alebo “taj-yai-yai”. Opäť záleží na hráčovi, ktorá metóda je pre neho najlepšie pre vytvorenie správneho vibrata. Zatiaľ čo väčšina ľudí tvrdí, že vibrato nie je pre saxofón dôležité (dôležitejšie je podľa nich kvalitný tón), iní tvrdia, že je to neoddeliteľná súčasť typické saxofónové farby. Klasické vibrato sa u jednotlivých hráčov líšia. Mnoho klasických hráčov si berie za vzor vibrato, ktoré tvoria huslisti. Ešte oveľa viac sa u jednotlivých hráčov líši jazzovej vibrato.
Na vytvorenie nových a zaujímavých tónov môže byť použité mnoho rôznych efektov.