Zobcová flauta

je dychový nástroj, pôvodne drevený (preto sa zaraďuje medzi drevené dychové nástroje), v súčasnosti často z umelej hmoty. Pochádza z ľudovej píšťaly a má podobnú konštrukciu. Hráč fúka do naústku, vzduch v rezonančnej komore delí na dva prúdy, z nich jeden flautu opúšťa štrbinou a vibrujúci druhý prechádza rovnou trubicou.

Podobnú konštrukciu majú píšťaly organu. Otvory navŕtané v trubici sa zakrývajú alebo odkrývajú hráčovými prstami, u väčších nástrojov pomocou klapiek, čím sa reguluje výška tónu. Bola obľúbeným nástrojom v období renesancie a baroka. Neskôr sa pre rozvoj iných dychových nástrojov dostala do úzadia. Svoje znovuzrodenie prežila na začiatku 20. storočia.

Významnú úlohu pre rozšírenie a výučbu zobcovej flauty na Slovensku zohráva interpretka a pedagogička Katarína Dučai.

Schematický pozdĺžny rez flautou

História:

Pôvod zobcovej flauty dodnes nie je celkom objasnený. Rôzne podoby píštaliek nájdeme už medzi nálezmi od pravekých Keltov a Germánov, nie je však vylúčený ani pôvod z východných, moslimských kultúr. Maľby z 11. storočia už zobrazujú nástroje zhodujúce sa s dnešnou zobcovou flautou. Najstaršie nástroje sa zachovali zo 14. storočia. V stredoveku sa flauta strúhala z jedného kusu dreva, pre silný a ostrý zvuk sa vyrábali s cylindrickým vŕtaním. Na prednej strane sa nachádzalo sedem dierok, na zadnej strane jedna diera pre palec.

V renesancií sa zobcová flauta, podobne ako ostatné nástroje, sa podľa rozsahu rozdelila do širšej rodiny. Konštrukcia nástroja sa nezmenila, stále sa vyrábali z jedného kusu dreva s cylindrickým vŕtaním. Najprv sa rozvíjali zobcové flauty v nízkych ladeniach, neskôr sa rodina rozšírila o vyššie ladené nástroje. Začiatkom 17. storočia sa už používalo osem podôb flauty v rôznych ladeniach.

V druhej polovici 17. storočia sa rôznorodosť zobcových fláut stiahla do úzadia. Podľa požiadaviek vkusu barokovej hudby sa zobcová flauta využívala sólisticky alebo so sláčikovými nástrojmi so sprievodom bassa continua. Bolo nevyhnutné, aby sa zobcová flauta dala doladiť k ostatným nástrojom, preto, podobne ako iné dychové nástroje, sa začala vyrábať z troch častí. Tým sa rozšíril aj jej rozsah.

Od druhej polovice 18. storočia ju postupne vytlačila z koncertného života v tom čase veľmi obľúbená priečna flauta. Zobcová flauta sa znovu objavila v 20. rokoch 20. storočia. Pri jej znovuzrodení hrali významnú rolu Arnold Dolmetsch a Peter Harlan. Literatúra pre tento nástroj sa rozšírila a dokopy vzniklo viac diel ako v predošlých dobách. Písali pre ňu komponisti ako Luciano Berio, Jürg Baur, John Tavener, Paul Hindemith, Felicitas Kukuck, Malcolm Arnold, Michael Tippett, Benjamin Britten, Leonard Bernstein, Erhard Karkoschka, Mauricio Kagel, Matthias Kaul, Günter Kochan, Kazimierz Serocki, Gordon Jacob, Bertold Hummel a iní.

Príležitostne ju využívali aj v populárnej hudbe a tak zabcovú flautu objavíme v piesňach od Beatles, Rolling Stones, Jimi Hendrix, Yes alebo Led Zeppelin.

Je päť štandardných druhov podľa výškového rozsahu:

sopraninová flauta – rozsah f2 až c5
sopránová flauta – rozsah c1 až d3
altová flauta – rozsah f1 až c4
tenorová flauta – rozsah c2 až f4
basová flauta – rozsah f až c3