Edit Content
Hudobné kurzy Brass Music Academy
V hudobnej histórii prešli dychové nástroje veľmi zložitou cestou vývoja. Ich delenie zodpovedalo súčasnému princípu. Technika hry na takmer všetky dychové nástroje vychádzala z podstaty prefukovania dp vyšších harmonických tónov. V mnohých prípadoch neboli schopné hry chromatických tónov a hrali len prirodzené rady tónov.
Dychové nástroje drevené
Drevené dychové nástroje na ceste k ich dnešnému tvaru a technickej podoby prekonali veľmi komplikovaný vývoj. Obdoba drevených dychových nástrojov bola známa už z antiky v podobe šalmajových nástrojov s dvojitým plátkom - grécky aulos
Píšťalové nástroje však poznali aj Egypťania, Arabi, Číňania a Japonci.
Najstaršie z tejto skupiny sú nástroje flautové a to hlavne priame. Flauta priečna a nástroje šalmajové sa v Európe rozšírili hlavne zásluhou Arabov v 8. storočí. Z dvojjazýčkových šalmajov sa vyvinuli hlavne bomharty , ktorých bola podľa Praetoria v 17. storočí celá skupina. Z basového bomhartu sa postupne v 16. storočí vyvinul fagot - ešte bol bez mechaniky a zo sopránového hoboj. Oba tieto nástroje potom v baroku spolu s priamymi flautami tvorili základ dychovej zložky barokového orchestra. Priame flauty v 18. storočí ustúpili priečnym flautám.
Okrem nich sa používali aj krivé rohy - krumhorny
Tento nástroj mal celkom 8 dierok a mal dvojitý plátok. mali veľmi jemný tón.
Dvojplátkovým nástrojom bol aj raket, ktorý sa používal v 16. a 17. storočí . Tvarovo to bol nízky valec z tvrdého dreva, a v ktorom bolo 10 kanálikov, mal celkovo 9 dierok. Vyrábal sa v 3 veľkostiach od zvukovo basovej polohy až po diskantovú. Z praxe ho vytlačil fagotový dulzian.
Z jednojazýčkového - aj jednoduchý plátok - vznikol koncom 17. storočia klarinet.
Dychové nástroje plechové
Najstaršie perové nástroje sa vyrábali z materiálov, ktoré poskytovala príroda: drevené pníky, rohy zvierat a pod.
Perové nástroje sa delili na dve skupiny :
Významný medzník nastáva v 12. storočí, keď vznikol lovecký roh, ktorý bol od 14. storočia kruhovito zatočený.
Na prelome stredoveku a novoveku sa v hudobnej praxi výraznou mierou presadzuje rodina cinkov alebo sa im tiež hovorí kornet. Spočiatku - v 15. storočí – to bol diskantový cink, neskôr k nemu pribúda tenorový a basový cink. Cinky sa používali hlavne v súborovej hre v spojení s inými dychovými nástrojmi. Mali mierne zahnutý tvar v priereze vytvárajúci šesťhran. Boli potiahnuté kožou, pretože po dĺžke sa skladali z dvoch kusov a koža ich vlastne držala pokope. Mali kovový kotlíkovitý nátrubok, menšie mali kotlíkovú dutinu priamo v nástroji. Mali príjemný nie príliš jasný zvuk. Používal ich ešte vo svojich kantátach J. S. Bach, pričom v nedávnej minulosti sa nesprávne nahradzovali tzv. Bachovou trubkou – bachovkou. Cink mal rozsah asi 2 a pol oktávy.
Zvláštnym druhom bol serpent , nazývaný podľa svojho hadovitého tvaru. Jeho tónový rozsah bol od D do a1. Bol to teda kontrabasovým cinkom.
Popri týchto nástrojov sa používali aj trubka a pozauny. Používali sa vo svojej prirodzenej podobe bez mechaniky. Pozauna bola schopná hrať chromatické tóny a predstavovala jeden z najdokonalejších dychových nástrojov. Vo svojej takmer nezmenenej podobe sa používa až do súčasnej doby. V 16. a 17. storočí sa používali zbory pozaun – podobne ako violy da gamba - hlavne v chrámovej hudbe.
Trubka sa používala spočiatku ako nástroj prirodzený. Ventily pre trubku boli vynájdené až v 19. storočí. Bol to v podstate signálny nástroj.
Lesný roh sa dostal do barokového orchestra až okolo roku 1700 prvý raz vo Francúzsku. Spočiatku sa používal prirodzený lesný roh v rôznych veľkostiach a ladeniach. Lesný roh mohol hrať chromatické tóny až po zavedení ventilov v 19. storočí.